O fretkách, psoch, krasokorčulovaní a iných veciach života

...pravda alebo mýtus?
Ja, dieťa odchované zväzarmovským cvičákom, tým, že pes patrí k búde na reťaz alebo do koterca, že musí byť zásadne na vodítku a s košom, som zrazu objavila niečo iné.
Ale poporiadku.
Adoptovali sme si westíka, naše Slniečko. Ako každý správny teriér má vlastnú hlavu a vlastný názor na každú situáciu. Takže niečo ako klasický výcvik tu nespeje ani keď sa pokrájate, resp. nebude to fungovať.
Začali sme teda chodiť na cvičák. Šok číslo 1. - psi sú pri privolačkách v skupine na voľno. Šok číslo 2. - môj pes ma poslúchol na privolanie. Šok číslo 3. - zo skupiny základného výcviku nás vyhodili, vraj to nepotrebujeme, môžeme ísť rovno na agility. Potešilo.
Na frcbúku som narazila na stránku Viktora Dostála - Psí škola Falco. Začala som si čítať články, poradňu a zisťovala som, o čom to asi tak je. Pre odchovanca kynológie zväzarmu ťažko pochopiteľné- ten človek sa musel zblázniť, pre etológa logické - pes je svorkové zviera a podľa toho sa k nemu správajte.
Napísala som, dostala som odpoveď. Ten človek sa veru s nikým nemazná. Neberie si servítku pred ústa. Veľa ľudí ho neznáša, pretože im povedal pravdu a ješitnosť nepustí. Najprv som rozmýšľala, či sa mám uraziť, ale potom som sa hlboko zamyslela nad tým, čo mi napísal. Musela som uznať, že má pravdu. Začala som so Slniečkom pracovať. A čuduj sa svete - ono to funguje. Začala som si viac všímať vzájomnú komunikáciu psov v našej skupine. Veľmi poučné. Môj vzťah k Slniečku sa začal meniť. Už to nie je o tom, kto z koho. Občas má síce vlastný názor na vec, ale v 90% prípadov sa riadi mnou. Ja som vodca a tým je povedané všetko. Ja určujem, kedy sa bude žrať, kedy odpočívať, kedy sa pôjde von. A ide to. Ide to bez rozčuľovania, kriku, nadávania, sklamaní. Je pravda, že na parkúre ma občas nechá v štychu a rozmýšľa, ako moje príkazy obísť, ale je to inteligent a ako takú ju beriem - veď nejde o život, robíme to pre radosť.
Viete, naučiť sa "rozprávať" so svojim psom je fuška. Nie je to mýtus, je to fakt. Fungujúci fakt. Človek musí byť sústredený, svojmu psovi musí dať jasne najavo, čo chce - rečou tela, očí, gestom, slovom. Pes vám musí dôverovať a aj vy jemu. Iba tak to môže fungovať.
Je mi veľmi smutno, keď stretnem chlapa so šteniatkom labradora, ktoré sa chce ísť aspoň očuchať so Slniečkom, šteniatko, ktoré sa účí o čom je psí a ľudský svet a nie je mu to umožnené, lebo veď čo keď? "Čo keď čo?", pýtams a majiteľa. "A čo keď sa pobijú?", znie odpoveď. Musela som sa zasmiať. Videla som, že to dvojmesačné šteňa nechce nič iné, len sa zoznámiť a Slniečko vie, ako sa rozprávajú psi, takže bitka bola vylúčená. Nebol k nej dôvod. To ale majiteľ šteniatka nevedel, nevidel, nepočul. Bohužiaľ, taká je väčšina. Argument že "on je ešte maličký" neobstojí. Čo sa za mladí naučíš, to v dospelosti využiješ. Platí to pre psov, rovnako ako pre deti. Niekto si to vysvetliť dá, niekto nie. Ale na vlastnej koži zisťujem, že to funguje. Platí pre môjho, rovnako ako pre cudzieho psa. V poslednej dobe ma začalo po tvári olizovať veľké množstvo cudzích psov. Stačí si k nim po zoznámení sa čupnúť a už ma umývajú. Majitelia nechápu. Ja áno. Je to prejav priateľstva, vedia, kto som, čo som a o čo mi ide. Heh. priala by som všetkým majiteľom psov zažiť to, čo mávame pravidelne na našich tréningoch na cvičáku. Zohratosť našej svorky psov rôzneho veku, pohlavia aj veľkosti. Ich naháňačky, spoločné "somroračky" pri tom, kto sa zrovna hrabe vo vrecku, ich vzájomnú komunikáciu, vítanie nového člena a vyjasňovanie si postavenia. Je úžasné sledovať, ako sa bojazlivý pes v ich spoločnosti naučí nebáť sa, akceptovať iného psa a iného človeka. A to všetko len vďaka tomu, že majú možnosť byť spolu navoľno, bez vodítok a košov.
Viktor ďakujem za otvorenie očí.